Stále to isté dookola. Sme veľa na internete, nežijeme v reálnom svete. Sme stále k dispozícií a online. Už je dokonca aj otrepané o tom stále písať. A čo také schôdzky „na slepo“? Niekedy to bolo naozaj tak, že sme človeka pred tým nevideli. Teraz je rozdiel len v tom, že si s ním môžeme písať a vidíme aj jeho fotografie. No vypovedajú o realite? Keď si tak prezerám svoje fotografie a vidím sa doma v zrkadle, úprimne som zhrozená. Naše fotky vôbec nevypovedajú o realite. Tieto fotky skresľujú realitu. My si už potom nemôžeme dať reálnu fotku bez úprav pretože by sme nikoho nezaujali.
Potom prídeme na dohodnuté stretnutie a sme zaskočený. Môžeme si za to samé. Je online randenie vlastne randenie „na slepo“? Podľa mňa áno. Hazardujeme pri ňom rovnako a väčšinou odídeme sklamané. Je to jednoducho hazard. Neviem kto príde, aký je a ako rozpráva. Stalo sa mi, že písal úplne normálne, no keď sme sa stretli a on zrazu prehovoril bolo to strašné. No nestalo sa mi aby ma niekto oslovil len tak. Muži strácajú odvahu a kontaktujú nás iba na internete. Je to ale správne? Môžeme tak spoznať niekoho s kým reálne vytvoríme funkčný vzťah?
Túto otázku si kladiem už dosť dlho a po viacerých neúspešných schôdzkach som trochu skeptická. Prečo to vlastne robíme? Odpoveď je jednoduchá. Cítime sa osamelé a zranené, sedíme večer doma samé pred televíziou. Je veľmi jednoduché popri tom byť na zoznamovacom portáli a písať si s niekým. Čím sme staršie o to viac to uprednostňujeme. Nemusíme nikam chodiť a môžeme o tom druhom zistiť všetko. Čo rad robí, aký je, aké jedlo obľubuje, do akých podnikov rád chodí. To všetko zistíme niekedy už len prečítaním si profilu daného človeka.
Vytvorili sme si predstavu, že všetko musí byť dokonalé. Musí mať rovnaké záujmy ako ja. Musí byť ku mne milý a dobrý. Nesmie mať povahové vlastnosti, ktoré sa mi nepáčia. A tak si vyberáme a vyberáme. Až zistíme, že sme úplne samé.